Dobro a zlo sú ako dve strany jednej mince.

Striedajú sa  v našom živote dni dobré i dni zlé, ťažšie i ľahšie prežité.

Aj moje dni v tomto letnom období patria k tým ťažkým, sú plnè prekážok, bolesti, smútku, hľbavého zamýšľania sa, nečakaných zvratov.

Moje, vždy zdravé, srdce zrazu povedalo dosť...Nečakane ma zradilo a zastavil sa mi dych.

Veľmi ťažký moment.

A nebol jediný, opakoval sa takmer každý ďalší deň. Bolo to, akoby sme zo stavebnice zobrali jedinú kocku a všetko, čo sme dovtedy stavali sa nám zrazu zrútilo.

Aj mne sa zrútil dovtedy celkom ľahko a dobre žitý život.

Slovo hospitalizácia mi naháňalo strach, no strata dychu ma desila ešte viac.

Nebola iná cesta, ako dať ešte jednu šancu srdcu a postaviť ešte niečo krajšie a pevnejšie, ako bola prvá stavebnica.

V nemocničnom prostredí človek nemá veľa sily usmievať sa...no snažila som sa byť pozitívna, ústretová, láskavá k okoliu i k spolupacientkám.

Nie vždy som sa stretla s pozitívnou ozvenou. Pochopila som pri nedobrých ľuďoch, že zlo sa rodí tam, kde chýba láska.

Dnes som vďačná za úžasné tri spolupacientky, s ktorými sme si okamžite porozumeli a náročné dni sa stali príjemnejšími, znesiteľnejšími.

A stretla som aj lekárov, sestry, sanitárov i ostatný personál, niekoľko ľudí, ktorých srdce bolo naplnené láskou a ľudskosťou.

Ľudskosť, mala by byť samozrejmosťou v našom živote. No nie je.

Príliš veľa myslíme a príliš málo cítime.

Viac ako stroje potrebujeme ľudskosť, viac ako rozum potrebujeme láskavosť, pokoru a miernosť.

Zakladajme svoju múdrosť na ľudskosti.

Múdrosť očisťuje, ľudskosť posilňuje. Srdce je symbolom ľudskosti, nie rozum.

A moje srdce túžilo čím skôr ísť z nemocnice domov, čakala som na tento verdikt lekárov.

No život, nie je len o čakaní, kým prejde búrka, ale o učení sa tancovať aj v daždi. Veľmi som sa snažila tancovať v daždi a veriť, že opäť vyjde slnko.

Pochopila som aj zmysel a obsah slov, že po každom páde nasleduje príležitosť vstať a byť silnejším.

Pri lúčení s novými priateľkami a ich vrelými uprimnými objatiami, som odchádzala šťastná. Vysielali ku mne dobro...

Úsmev, dobro, láskavosť, empatia a úcta by mali byť naším každodenným sprievodcom...

A čo dodať na záver môjho zamyslenia?

Tam, kde nechýba láska, tam nie je ani zlo.

Všetkým vám prajem dobro a najvzácnejšiu životnú hodnotu - zdravie.

Anna