Zdravie je najväčším bohatstvom.

Je základom pre plnohodnotný život.

Je to náš najcennejší majetok, ktorý ovplyvňuje všetky aspekty nášho života.

Berieme ho často ako prirodzenú a samozrejmú súčasť života, až pokiaľ nám do našich pokojných dní nevstúpi, bez zaklopania, nevítaný hosť - choroba.

A keď vám lekár oznámi, že máte rakovinu, v tej chvíli sa vám zrúti celý svet.

Po prvotnom šoku začnete v kútiku srdca živiť nádej, veď žijeme v 21. storočí,

musí predsa existovať liek.

Svoj život dávate do rúk lekárov a zrazu zistíte, že liečba a liek je, ale nie na Slovensku.

Prečo slovenský onkologický pacient musí zomrieť a rovnako chorý pacient v susedných krajinách sa vylieči vďaka dostupnosti inovatívnych liekov?

Nespravodlivosť?

Nezáujem kompetentných?

Neschopnosť?

Neodbornosť?

Neochota?

Nedostatok financií?

A kde sú tie nemalé peniaze, ktoré platíme celý život zdravotnej poisťovni?

Príde choroba a nie je pre nás liečba.

Chýbajú inovatívne lieky, ktoré sú už dávno v celej Európe schválené, no Slovensko je stále najmenej 30 rokov pozadu.

Pamätám sa, keď mi zomierala v roku 1995 maminka, mala 66 rokov, zo správ v televízii som sa práve vtedy dopočula, že už vyvíjame liek na rakovinu a o pár rokov, o  2 - 3 roky, budeme vedieť aj u nás, túto, dovtedy neliečiteľnú, chorobu zastaviť a vyliečiť.

V tomto roku, 2. júna 2025, uplynulo presne 30 rokov od odchodu maminky.

A kde sme sa posunuli v liečbe?

Stojíme a prešľapujeme na mieste!

Ja tiež, momentálne, potrebujem liek, o ktorom viem, že je už dávno schválenŷ v celej Európe, no na Slovensku nie.

Prečo?

Komu adresovať túto otázku?

Kto je zodpovedný za úbohý stav v našom zdravotníctve, ktoré dlhé roky stagnuje, nevyvíja sa a nehýbe dopredu? 

Čítala som jednu štúdiu o porovnaní slovenského a českého zdravotníctva, kde sa hovorí, ze novoregistrovaných originálnych inovatívnych  liekov v indikáciách karcinómu prsníka a pľúc, v časovom horizonte niekoľkých rokov, máme na Slovensku o 59 % liekov menej, než v Čechách.

Čo na to povedať?

Aj ticho je niekedy odpoveď.

A na Slovensku to ticho trvá už dlhé roky.

Onkologický pacient sa nechce vzdať viery a nádeje, očakáva od lekára účinnú liečbu.

No aj viera a nádej má svoje limity.

Onkologický pacient vie, aké je to bolestivé a náročné obdobie, keď prechádza liečbou.

Všetci blízki hovoria, bojuj, nevzdávaj sa, buď silný, nestrácaj nádej.

Chorí ľudia vedia a cítia, že fyzická bolesť a psychická beznádej, je začiatok konca ich životnej cesty.

Chcú žiť...

Kto vráti kúsok svetla a nádeje do ich tmou zahalených a beznádejných dní?

Zobuďte sa, konečne, všetci tí, ktorí môžete ovplyvniť chod a rozvoj slovenského zdravotníctva, nenechajte slovenského pacienta zomierať, keď všade okolo nás, takmer vo všetkých krajinách, je možné rakovinu už úspešne liečiť.